Lutna znie, Sú také dni

LUTNA ZNIE Počujem, lutna znie v júlovom večere. Kto prsty chvejivé bázlivé, nesmelé v dotyku lutny strún v ľúbosti nechal znieť? Zo vzdychov srdca dúm v tíšinu uletieť? Čujem to vyznanie komusi. V tušení. V diaľavy nadhviezdne? Komusi na zemi? Či schvátený krásou letného večera za záclonou času do seba nazerá? Lutna velebne znie v ľúbosti ohlase. Komusi sa veľmi cnie. Po Kráse. Po Kráse. SÚ TAKÉ DNI Sú také dni keď hniezdiš sama v sebe. Si uhlík v popole v hasnúcej pahrebe. Jak kvet pivónie seba otvoríš. Lupene odpudíš, krvou poškvrnené. Nenapil sa z lona žitia tok prúdiaci. Vysychá jeho žriedlo v plodné dni v mesiaci ako v púšti strom. Jalové ovocie žujú Ona i On. Vyplutá šupka krv rosí. Žriedlo života o počatie prosí. Prosí ... Anna Vodičková