Básně, Povídky, Úvahy, Pohádky, Fejetony, Romány, Reportáže

a

úplne dno a depresia

úplne dno a depresia

petrička Povídky » Ze života

Anotace: moje najťažšie obdobie života

Pôvodne som túto kapitolu ani nechcela písať, ale rozmyslela som si to. Aj takéto veci patria k životu a sú jeho súčasťou.
Prvá vlna depresie o mňa prišla po maturite, ale priznala som si to sama pred sebou takýchto veciach si musíte priznať sami pred sebou a hlavne si pripustiť, že sa niečo deje a máte problém). Po maturite prišla úľava a zrazu voľno. Veľa voľna. Nemala som krúžok klavíra, nemal ma kto voziť na hipoterapiu (liečebný jazda na koni) a v ten rok som musela skončiť aj so spevom, pretože učiteľka odišla študovať do Ostravy. Ale nebolo to spôsobené len tým. Začala som si uvedomovať a viac vnímať, že som iná. V tom období som sa spoznala s kamarátkou Pavlou. Je tiež vozíčkárka, o pár rokov staršia odo mňa. Dobre mi naše priateľstvo padlo a trvá dodnes. Aspoň mám pohľad z druhej strany. Písali sme si dlhé maily a od začiatku som mala pocit, že je moja druhá mama. Kládla som jej otázky, čo mi boli nejasné a mohla sa jej s čímkoľvek zveriť. Bolo mi nejasné hlavne to, prečo poväčšine malé deti po mne pokukujú a pýtajú sa na vozík spôsobom, akoby som bola prírodný úkaz. Nerozumela som tomu, nevedela som to pochopiť a stotožniť sa s tým, ale postupom času som sa naučila mávnuť nad tým rukou a povedať si, že sa to asi nikdy neskončí.
Po prázdninách som nastúpila na vysokú. Mala som spolužiakov Petra a Mateja, ktorí mi pomáhali. Boli (aj moji) kamaráti. Petra som tajne milovala. Nevedel o tom, nedokázala som mu to povedať. Neskôr som zistila, že má inú...
Bol normálny školský deň. Prednášky, cvičenia, atď. proste normálka. Všetko sme absolvovali spolu s Petrom, tváril sa normálne, nič mi nepovedal. Prídem domov, otvorím si mail. Bol od Petra, písaný asi o deviatej večer, čiže ešte deň predtým. V zmysle, že mi nie je ochotný robiť samaritána, že má pokazený chrbát, že mi už nemôže pomáhať s vozíkom, že mám prejsť na IŠP, vraj ak mi pomáha, obmedzuje ho to atď. okamžite som sa išla mamine vyplakať. V ten deň pršalo. Mali sme medzi cvičeniami pauzu a išla som na obed. Spolužiaci stáli na jednej strane chodníka, Peter na druhom chodníku išiel v koženej bunde sám. Ten obraz mi zostane asi do smrti pred očami. V ten deň som nebola schopná vrátiť sa do školy na prednášky. Len som si sadla do kresla, plakalo mi to samé asi hodinu v kuse, nešlo to zastaviť, nevedela som to vysvetliť prečo.....
Raz som prišla za mamou s tým, že nevládzem už ďalej takto žiť. Išli sme na psychiatriu. Brala som to ako prehru, že ja a na psychiatrií. V čakárni mi to plakalo a nešlo to zastaviť a ten istý scenár sprevádzal aj vyšetrenie, po ktorom mi predpísali lieky. Plač sa stupňoval, pocit ďalšej prehry, že aj ja budem brať možno celý život lieky „na hlavu“. Depresia sa ťahala tri roky, po ktorých som mohla po porade s lekárkou lieky vysadiť, lenže to bola chyba...
Druhá vlna nastala počas štátnic. Učila som sa na ne, oddychovala som v ten deň na fb, bola mi stále zima. Dostala som teplotu týždeň pred štátnicami. Všetci sa modlili, nech sa do nich vyliečim, nestalo sa tak, nebola som schopná sa už učiť. Teploty mi klesli až som ich nakoniec nemala, ale bolo mi stále zle, mala som pocit, že sú to moje posledné chvíľky na tomto svete.... pamätám sa, ako som pred lekárskym vyšetrením kričala a nadávala, že čakám kedy umriem a ona ma objedná na druhý deň na siedmu ráno.... všetky lekárske vyšetrenia, ktoré bolo možné urobiť, dopadli dobre. Mama sa tešila, doslova tancovala po izbe, ja som toho nebola schopná. Stále som bola presvedčená, že mi niečo fyzicky je a neúnavne si tvrdila svoje, že som mŕtva. Všetci sa mi snažili normálne vysvetliť, že mŕtva byť nemôžem, že vidím a počujem atď., ale ja som si neúnavne húdla svoje. Väčšinu dňa som trávila v posteli a zmátožila sa z nej, až keď sestra chodievala domov z práce. Začala som chodiť psychologičke s tým, že sa mi nechce žiť a som mŕtva. Liečila ma na klasickú depresiu a na to, čo mi vlastne je, prišla až na ôsmej terapií a nevedela so s tým rady.
Zato moja zlatá psychiatrička si vie rady so všetkým. Vypočula ma a predpísala lieky. Silnejšie antidepresíva a druhé na zahnanie bludných myšlienok o smrti.
Už som sa vrátila do starých koľají a je to na dobrej ceste, hoci lieky stále beriem.
Publikoval(a): petrička, 24.9.2015
Přečteno (95x)
Tipy (0) ... dát Tip/SuperTip

Spodek

Stránka generována 25.11.2024 02:00
U nás jste dnes prohlídl(a) 1 stránek.
roboti