Básně, Povídky, Úvahy, Pohádky, Fejetony, Romány, Reportáže

a

Dedičstvo moje

Dedičstvo moje

Aká je to krásna zem, svojeť naša. Vidím.
Obdarená výškou hôr vencom vavrínovým.
Stužkami riek náhlivých kdesi v diaľne kraje,
rovinami, lánmi žít v sadoch kvitnú máje.
Rozžiarené mestá dediny v zeleni.
lúčiny, poľany obraz vždy menlivý.
Robotný, krásny ľud, vybielené cesty...
Ako sa v tak malú zem toľká krása zmestí.

Taká je maličká. Jak dieťa strapatá.
Náručie dôverne príchodzím rozkladá.
Otvorí obloky i dvere dokorán.
Nech je požehnaný kto ide v dobrom k nám.
Posadí ho za stôl obrus vybielený,
ponúkne chlieb a soľ s láskou vymiesený.
Podá krčah vína svoje srdce k tomu
nech je požehnaný hosť tohoto domu.

Taká je táto zem. Krásna, dobrá, hrdá.
Drží ju pevný tmel Viera- skala tvrdá.
Jej synovia, dcéry slovanské sú plemä.
Cyrila, Metoda Svätopluka semä.
Mnohokrát v porobe dobrá mať kvílila
keď v boj neľútostný vypravila syna.
Keď barbar chcel jej dať reťaze na šiju
jej skromný, hrdý syn vždy ubránil si ju.

Prevzácne dedičstvo predkovia nechali
dcéram, synom svojim - testament krvavý.
Nedať ju, chrániť si ju, zveľaďovať v kráse
v boji či v pokoji, mieri, v zlom ohlase.
Vždy pri nej vytrvať nedať ju v reťaze.
Keď zbojník chlipný ňou v lakomstve zatrasie.
Ľúbiť ju. nevydať v zradné klamné ruky.
Kto neučiní tak stihne ho trest krutý.

Ty dcéra, syn dneška čo s ňou - Matkou robíš?
Za peniaz ju v záloh dáš, trháš ju, krvavíš.
Za dolár predávaš čo otec nadobudol.
Márnotrattný syn, podlý zabudol si, či zhlúpol?

Deti majú prázdny stôl život nesmie k lonu,
bieda sadla za prestol diabol vládne z trónu.
Sestra, brat sa túla klamným, zradným svetom,
aby mohol chlieb podať svojim hladným deťom.

Hanba! Komu? Zemi? Nie! Hanba jej deťom.
Vo veku dozretom v tisícročí treťom
mamone otročí zvrhlý a hlúpy svet.
Plače, stoná v kŕči, zabíja sa, chrčí
v krvi a mori bied.
To všetko tu bolo teraz je a bude zas?
Nepoučné ľudstvo zlieza najstrmší zráz.
Pod ním prepadlisko.
Smrť, zánik, atómový mráz/ dlhý, dlhý mráz /
Blízko, blízko...

Slovensko maličké prekrásna krajina
s vďačnosťou ti vijem vienok z rozmarína.
Čelo ti ovenčím zašlou slávou deja
ľudu hrdinského nech znie epopeja.
Nech zaznejú hymny radosť, v srdci úfnosť,
že národ tento krásny má v sebe budúcnosť.

Sestra, brat sloviensky spolu sadnú k stolu
druh druha podoprie, zorú otcovu roľu.
Nevydajú ani piaď prišelcovi v korisť,
ktorý prišiel lúpiť, brať, silu sať, krv...
a odísť.

Teba prosím Bože môj, žehnaj môjmu rodu.
Nedovoľ by zášť a zlosť siahla na slobodu
reči, srdca, mravnosti, čisté krásne radosti
slovenského ľudu.

Obdar duchom múdrosti tých, čo národ vedú.
V križovatkách rázcestí nech vkročia v cestu bdelú.
Srdce pália ľúbosťou ku svojeti, stvorenstvu.
Žehnaj, chráň a zachovaj zem drahú - Slovenskú.
Teba prosím, Otče náš daj, nech sa tak stane.
Dedičstvo otcov našich zachovaj nám Pane.


Anna Vodičková
Publikoval(a): anna41, 18.5.2017
Přečteno (113x)
Tipy (4) ... dát Tip/SuperTip
Poslední tipující: Mirastus, děda včela

Spodek

Stránka generována 17.7.2019 05:25
U nás jste dnes prohlídl(a) 1 stránek.
roboti