Anotace: Dúfam, že si každý kto bude čítať tieto verše nájde čosi svoje, svoju ideu.

Po oblohe sa prechádzajú ťažké sivé slony,
prešľapujú z nohy na nohu,
prevaľujú sa z boka na bok a mohutne dupú.
Z času načas im možno čosi príde ľúto.
K zemi padajú ligotavé slzy.
No nie tie so sladkým banánom vo vnútri.
Ich chuť je kyslastá až trpká. Chutia životom.
Chutia radosťou, láskou i smútkom,
chutia ľudským šťastím i ľudským utrpením.
Zhovárajú sa so zemou,
ľúbajú ju na suché pery a ona im vďačne otvára svoju náruč.
Za dverami počuť klavír.
Bál som sa otvoriť ich, aby som ťa nevyrušil.
Len som nakúkol cez kľúčovú dierku...
Vlastne si tam vôbec nebola.
To len kvapky rytmicky dopadali na struny nástroja.
Nocou sa niesla Chopinová polonéza.
Nejaký blázon na balkóne recitoval Baudelaira.
Šialene reval do dažďa rytmicky nerytmické verše.
A smutné nebo len plakalo, plakalo ...
Voda sa strácala kdesi v stoke a brala so sebou všetko možné.
Prázdne fľašky, včerajší prehratý tiket,
papierik s nákupom a moje spomienky.
Spomienky na teba, spomienky na mňa,
blázna ktorý ti v lejaku na balkóne recitoval Baudelaira,
spomienky na budúcnosť.
Pamätáš sa na ten višňový sad u starého Hrona?
Na jar stromy obsypali biele motýle.
Vetrík sa pohrával s ich krehkými krídlami
a rozfúkaval ich po celom sade.
Pobehovala si od stromu k stromu a chytala ich do dlaní,
také jemné, že v mihu zmizli ako snehové vločky.
V lete sme sa každé ráno opájali chladivou rosou a
na jeseň sa sad premenil na boží chrám.
Nádherné červenožlté vytráže krásne ladili s modrou oblohou.
Písal som na ne verše.
Písal som na ne óddy na tvoje oči hlboké, na tvoje vlasy,
na tvoje pery, čo chutili vždy po jahodách...
Začalo pršať...
Stojím za zavretými dverami, klavír hrá Chopinovú polonézu
a smutne hľadím za riekou.
V diaľke sa obtáča okolo vŕby,
nechá sa pohládzať jej dlhými vlasmi.
V tom dážď pomaly ustáva,
šum s hudbou mizne kdesi v klavíri.
Ostalo už len ticho...
...a v dlani lupeň z višňového kvetu.

Publikoval(a): Svatý Petr, 24.3.2013