Anotace: O tom, čo človek prežíva vo vzťahu k Bohu.

Povodeň

Výkričník ten zabodávajúc sa do onej mysli rozvírenej,
túžiaci je po rozprestrení ramien svojich
sťa krídla vznášajúce sa do belasého modra
Vravieť o zemi tak jednoduché jest,
no stanúc sa stromom v pôde zeme,
čo v jej hline tmavej vyrastati nevyhnutné jest
a tej hliny kamene vyrývajúc do kameňa stromu jazvy hlboké,
rytinami v kameni ostávajú po dni,noci nekonečné.
V jednu celistvosť tie rytiny zahladiti je ako vravieť o víne,
čo zmyselnosť chute jeho urputne zachytiť sa snažíme do dlaní našich
a naplniť ňou tu čakajúcu čašu vzývajúcu prázdnotou.
Čo i zázrakom sa stane,
čaša plní sa,
tá zmyselnosť chute vína sa,
rozvlňuje sťa potok vlievajúci do rieky nepoznanej.
A predsa láska tá,bezhraničná,
jest dotýkajúca sa povrchu onou dravou vášnivosťou,
jej búrlivý dych pulzujúci vnútri skrytosti vĺn rieky,
jest v nej tak stratene ostýchavý až stávajúci sa šialeným v bezmocnosti tej bolestnej vášnivosti.
Výkričník ten čakajúc na vyrieknutie,
strom bažiaci po celistvosti rytin svojich,
víno krvavé bezmedzne veriace,
rieka rozbúrená vo vlnách lásky šialenej,
či o tom všetkom sa mlčať či rečniť má,
nevie nik.
Len Pán vie,
že vídavať duch srdca musí po každom dni zapálenom v slnku žeravom
a po každej noci rozžhavenej v mesiaci zmyselne tajomnom.

Publikoval(a): PéHá, 19.6.2013